Zemřel Ladislav Krnáč
Ladislav Krnáč se narodil 10. května 1927, pracoval pro redakci slovenského Športu (1954 - 1988), kde vedl zahraniční oddělení. Na evropském šampionátu v roce 1978 na pražském Strahově zavedl bleskové rozhovory („flash“) a v pozici člověka, který je vedl, absolvoval bezpočet mistrovství světa i jednodenních mítinků, zejména curyšskou Weltklasee a berlínský ISTAF. Jako novinář nechyběl na šesti MS, deseti ME a také osmi olympijských hrách, na vlastní oči viděl 115 světových rekordů. Zpovídal takové legendy jako Owense, Zátopka, Bubku, Gebrselassieho, Haryho, Balasovou, Szewinskou, Blankers-Koenovou.
Jedno ze spoluautorství - repro: antikvariatsusice.cz
Z Krnáčová pera pocházejí tři zásadní publikace. Nejprve „Slávni európski atléti“ (1983), která mapovala historii mistrovství Evropy. Později v době, kdy odešel na do důchodu, přišly „Tisíc hviezd – svetová atletika“ – v roce 2002 muži a dva roky nato ženy. Vedle toho byl spoluautorem knih Montreal - Innsbruck (1976), Zlatá kniha atletiky (1978), Moskva - Lake Placid (1980) a Atletika - encyklopédia (1985). V letech 1961-1963 koučoval mužský basketbalový tým Československa.
Podle zpravodajství Alfonze Jucka EME NEWS se stalo slavné prohlášení Linforda Christieho zveřejněné Krnáčem po jednom mítinku v Curychu: „I‘m old but not cold.“ („Jsem starý, ale ne odepsaný.“) Juck také zveřejnil osobní kondolenci člověku, kterého znal od svých dvanácti let. Tehdy Krnáče vyhledal v redakci Športu. „Hodně jsem se od něj naučil, jako malému klukovi mi dovolil pravidelně ho v sedmdesátých letech navštěvovat. Pracovali jsme spolu na fleších v letech 1988 až 2000 při řadě akcích. Jeho znalost jazyka a novinářský cit pro správné otázky byl ojedinělý,“ píše Juck. (Celý text pocty naleznete níže.)
„Troufám si tvrdit, že žádný novinář z bývalého Československa nebo Slovenska neměl tak výjimečnou pozici jako on,“ dodává Juck na adresu muže, kterého registrovali takoví funkcionáři jako Samaranch nebo Nebiolo. V posledních letech Ladislav Krnáč již příliš necestoval, přesto ve svém domě ve Smolenici (80 km severně od Bratislavy) sledoval sport. Zemřel v neděli 5. prosince, poslední rozloučení s ním proběhne v pátek 10. prosince 2010 v bratislavském krematoriu.
Pocta Alfonze Jucka
"V roku 1974 ma prvýkrát zavolal do redakcie Športu na Volgogradskej ulici, kde šéfoval zahraničnému oddeleniu, kancelária bola dolu po príchode hneď vpravo. Ako jediný mal vtedy na Slovensku významné svetové atletické časopisy, známych a informácie. Mal vtedy asi toľko ako mám ja teraz, čas doslova šprintuje. Odvtedy som ho poznal, najprv ako atletickú veličinu, neskôr radcu a vodcu a ešte neskôr ako kolegu a trúfam si povedať napriek vekovému rozdielu, priateľa.
Začal som ho ako 12-ročný fanatik navštevovať v redakcii alebo doma na Palkovičovej možno až príliš často, možno som mu liezol na nervy, ale časopisy mi požičiaval. Často som sedel v redakcii, možno som išiel na nervy aj pánom Kozmovi, Hradeckému alebo Zinserovi. Ja som si odpisoval výsledky do zošita a zostavoval tabuľky. V dnešnej dobe počítačov, internetu a emailov, niečo nemysliteľné.
Neskôr mi začal dôverovať a do vlastných bilancií svetovej atletiky, ktoré Šport uverejňoval (kde sú tie časy), mi dovolil zostaviť malé štatistiky. Zo strany pána Krnáča pravá novinárska práca, overovanie faktov, vlastné informácie, časté telefonáty. Dnes dáte do Googlu alebo opíšete z internetu, to nebol jeho štýl. Mal známych na celom svete, vedel kde sa spýtať. Ak sa tak obzriem až mám pocit, že v zahraničí bol viac uznávaný ako doma. "Lako" ako mu niektorí Američania hovorili bol expertom najmä na históriu svetovej atletiky.
Jeho knihy Tisíc hviezd sú unikátne, jeho celoživotné diela. Najmä množstvom vlastného materiálu, vlastných rozhovorov, zisťovaní a pomenovaní súvislostí. Vyšli aj iné knihy o histórii atletiky na tejto planéte, ale skôr išlo o kompiláty z iných zdrojov. Stále verím, že takmer až utajený poklad oboch dielov sa raz dočká anglického prekladu a potom svet objaví tieto knihy.
V snahe o kontakt so svetovými hviezdami minulosti alebo súčasnosti vedel ako na to, aj po prvom odmietnutí si našiel cestu. Podarilo sa mu viacero unikátov. Napríklad keď Sergej Bubka na OH v Barcelone neskočil základ vo finále, s inžinierom Krnáčom hovoril, s ďalšími nie. Našiel si aj vdovu po Jessem Owensovi, významným spôsobom ho registrovali poprední športoví funkcionári ako Juan Antonio Samaranch alebo Primo Nebiolo. Dovolím si tvrdiť, že žiadny iný novinár z bývalého Československa alebo Slovenska nemal takúto pozíciu v oblasti atletiky, basketbalu alebo olympizmu. A myslím si, že ani dodnes nemá.
Rýchle rozhovory, flash interviews, aj do toho ma zasvätil. Po odchode do dôchodku (mimochodom presne v 60. rok života) sme spoločne prebrázdili významné svetové podujatia alebo mítingy. Často aj spolu na izbe sme prediskutovali všetko možné, úžasná škola novinárčiny, profesionálneho prístupu, úcty k faktom. Na každom podujatí, kde bol zodpovedný za "fleše" si vybojoval tvrdošijne čo najlepšie podmienky pre prácu. Nie pre vlastné pohodlie, ale preto, aby sa dalo tvoriť čo najkvalitnejšie. Často sa dostával do televíznych záberov, ale tak vznikali skvelé hlasy. Nie typu, som spokojný alebo som štastný, ale idúce do podstaty vecí. Vedel atlétovu náladu odhaliť tromi jasnými otázkami, ktoré aj atlétovi naznačili, že nemá dočinenia s voluntérom. Preto každým pretekom predchádzala príprava. Zostavovanie možných otázok, pripravovanie časového rozpisu podľa konca jednotlivých disciplín. To bolo jeho know-how, ktoré sa učil celý atletický svet.
Na tieto cesty už vyrážal zo Zalázní pri Smoleniciach. Zahraniční novinári ho vítali slovami, ako sa majú ovce. Aj o nich dokázal zanietene hovoriť. Jeho atletický archív je na Slovensku unikátny. Ešteže, keď sa ho potreboval zbaviť, sme našli spoločnú reč. Len ja mám malý problém, na dvere mi neklope žiadny 12-ročný fanatik atletických výkonov, mien a štatistík ako som ja klopal na jeho v roku 1974."
